Ráno sa pekne zobudím a uvedomím si čo sa všetko dialo včera. Otvorím notebook, zapnem notebook a čo nevidím. Niečo mi pribudlo na ploche.. Volajaká úvaha. No parádička. Taká pekná až je odporná ale aj tak mi to nedá sa s tým nezveriť(nechám to v nezmenenej forme pre zvýraznenie neopakovateľného citového zážitku :D :D :D).
........................................................................

Práve som napísala naj smutnejšiu úvahu v mojom živote.. Dala som to do comic sansu  aby som to trochu odľahčila.

Nezdá sa mi že by som bola zlý človek. Proste som to len ja, no každopádne som podľa ostatných čudná. To však neznamená že nie som človek. Že nemám slabosti, chute alebo priania ako ostatný. Som priemerná a zároveň som odlišná. 

Ale takto sa už cítilo veľa slávnych osobností. Spojuje ma s nimi jedna veľmi čudná vec. Nenávidím ľudí. Bolí to, hovoriť to ale je to pravda. Nenávidím každého jedného z vás. A zároveň nenávidím aj seba. Takže vlastne nenávidím nás- ľudí. Našu pochabú a odpornú rasu. A je to pravda. Nikdy to nepoviem lebo sa bojím zato som to schopná napísať aj 1000 krát- Nenávidím! Nenávidím! Nenávidím!

Nenávidím nás za to že sa nesprávame ako ľudia ale ako zvieratá. Nenávidím nás za tie zverstvá čo sme spáchali. Nenávidím nás za nenávisť a nenávidím  nás za lásku. Nenávidí nás za ohováranie a nenávidím nás za závisť, nenávidím nás za život  a nenávidím nás za smrť. Bojím odrazu vo vlastnom zrkadle.

 Bojím sa sĺz ktoré vidím, lebo viem čo tieto slzy znamenajú. Znamenajú bolesť. Bolesť akú ju vidím iba ja, bolesť čistú, priezračnú. Bolesť akú nikto iný nepozná. A napriek tomu ju pozná každý. 

Tak majte pochopenie pre človeka iného, rovnakého.. Čo nevidíte o čom to vlastne je?